Kultúra
Kultúra v obci v časoch minulých
Stavebné tradície a bývanie
Liptovskú Porúbku charakterizovala ulicová zástavba s domami radenými v dlhých dvoroch. Drevené obydlia mali steny zhotovené z kresaného dreva zrubovou konštrukciou. Vo dvoroch stáli za sebou, kolmo na os hlavnej cesty. Čelná strana prvého domu tvorila zároveň architektonickú dominantu celej zástavby. Priečelia a bočné dvorové steny niektorých domov boli omazané hlinou a obielené. Sedlovú strechu kryl šindeľ, neskôr škridla a eternit. Po požiaroch sa začali stavať murované domy – tiež s dominantným užším priečelím do ulice, v čelnej stene s dvoma oknami z prednej izby a malým okienkom vo vrchnej časti štítovej steny.
Domy boli prevažne trojpriestorové s charakteristickým radením – vstupný pitvor, v prednej časti izba, v zadnej komora – a len zriedkavo dvojpriestorové, pričom chýbala komora ako skladovací priestor. Za obytnými domami stáli hospodárske objekty – maštale, humná, sypárne, radené v línii za sebou. Na konci dlhých dvorov boli malé záhrady na pestovanie zeleniny. V niektorých sa nachádzali vykopané jamy na zemiaky: hlboké, hruškovitého tvaru a vyložené skalami. V jeseni sa v nich uložili predovšetkým sadbové zemiaky a zemiaky na jarnú konzumáciu, ktoré sa museli dobre prikryť slamou, aby v mrazoch nezamrzli. Celú jamu zakryli šikmou šindľovou strieškou a počas zimných mrazov ju neotvárali.
Odievanie, obuv
Hoci sa v Liptovskej Porúbke nezachovali tradičné prvky ľudového odievania ako v iných obciach Liptova, v staršom období sa i tu nosil odev z domácky spracovaných surovín. Základom odievania bolo ľanové plátno, ovčia vlna a kožušina.
Z ľanového plátna sa šili mužské košele. Muži, ktorí odchádzali za prácou do fabriky, nosili nohavice z tmavého súkna, biele súkno uprednostňovali roľníci a pastieri oviec. K nim si obliekali krátke kožušteky bez rukávov – kamizlíky, v zime aj kožuchy. Na nohy si obúvali krpce, neskôr baganče a v zime kapce.
Ženy nosili spodné košele z domáceho plátna. Okraje rukávov a okolo výstrihu bývali ozdobené jemnou výšivkou – tzv. štikovaním. Obliekali si dlhšie skladané sukne z „vybíjaného plátna“ – modrotlače, v staršom období z ťažkého domáceho ľanového plátna, neskôr z tenkej modrotlače na bavlnenom plátne – z tzv. švehly. Obľúbené boli aj flanelové – „barchanové“ sukne. K nim si obliekali blúzky vypasované do drieku a so zapínaním na gombíky až ku krku – ,,jupky“. V chladnejšom počasí nosili podšitý kabátik z vlnenej látky – ,,srvienku“. Súčasťou oblečenia boli zástery, ktoré prikrývali len sukňu a uväzovali sa na páse. Na plecia si v zime prehadzovali vlniak. Slobodné dievčatá si vlasy upravovali do vrkočov, vydaté ženy si vlasy spletali do jedného vrkoča, ktorý skrúcali a upevňovali spolu pomocou dlhých sponiek – ,,hrnádlí“. Inou úpravou vlasov bolo ich skrútenie pomocou drôtika, ktorý zároveň upevnil účes. Hlavu si prikrývali šatkou uväzovanou na rôzne spôsoby podľa príležitosti a vykonávanej práce.
Zamestnanie, spôsob obživy
V staršom období obyvateľom Liptovskej Porúbky poskytovali obživu len okolitá pôda a lesy. Siali sa tu nenáročné obilniny – jačmeň, ovos, tiež zmes ovsa a jačmeňa – tzv. polovina, raž (žito) a ľan ako surovina na zhotovenie častí odevu.
Od začiatku 19. storočia sa rozšírilo pestovanie zemiakov.
Porúbčania sa venovali pastierstvu, chovu oviec a dobytka.
Pastierstvo a chov oviec
V Liptovskej Porúbke bolo typickým, zároveň významným a tradičným zamestnaním. Preto sa pri ňom zastavíme podrobnejšie. Gazdovia – chovatelia oviec mali svoje dobrovoľné združenie: salašný spolok. Tento úzko súvisel s urbárskym majetkom: urbár poskytoval spolumajiteľom pasienky na pasenie a salašný spolok sa na nich postaral o správne hospodárenie počas celého spoločného pasenia oviec.
Bačovia a valasi so svojimi vedomosťami zo spracovania ovčieho mlieka sa výrazne odlišovali od pastierov iných hospodárskych zvierat, čo sa odrážalo aj v ich spoločenskom postavení a odmeňovaní. Znalosť bačovania sa odovzdávala z generácie na generáciu, takže v niektorých obciach sa vytvorili tradičné bačovské a valaské rodiny s chýrom, že dobre ovládajú svoje remeslo. K takýmto patrila rodina Slosiarová z Liptovskej Porúbky.
Osobitne svoju rodnú obec Liptovskú Porúbku dostal do povedomia odbornej ovčiarskej verejnosti bača Peter Slosiar ml. (1918 – 1995). Už v 50-tych rokoch 20. storočia začal spolupracovať s Výskumným ústavom ovčiarskym v Trenčíne, ktorý zriadil svoje detašované pracovisko salašníctva v Liptovskej Porúbke (najskôr v Glórii, potom v kultúrnom dome).
Začiatkom 60. rokov Výskumný ústav ovčiarsky preniesol toto svoje pracovisko do Liptovského Hrádku, do niekdajšieho Soľného úradu. Jeho zamestnanec Ing. Jozef Švec nadviazal na predošlú spoluprácu s bačom Petrom Slosiarom, ktorý bol ochotný experimentovať a modernizovať prácu v chove oviec. Ako jeden z prvých bačov na Slovensku začal používať pri dojení oviec namiesto drevenej gelety dojník s filtrom, aby do mlieka nepadala nečistota pri dojení. V roku 1965 dodal Agrostroj Pelhřimov pre JRD Liptovská Porúbka na skúšku prototyp zariadenia na dojenie DZO 16 a Peter Slosiar sa stal prvým bačom v Liptove a jedným z nemnohých na Slovensku, ktorý zavádzal strojové dojenie do praxe.
Rezbárstvo je druhou veľkou oblasťou, v ktorej sa stal Peter Slosiar známou osobnosťou nielen v Liptove, ale aj v rámci celého Slovenska. V období svojho pracovného pôsobenia na salašoch zhotovoval úžitkový salašnícky riad – črpáky, varechy, formy na syr a oštiepky predovšetkým pre praktickú potrebu.
Stravovanie
Obyvatelia Liptovskej Porúbky ešte aj v prvej polovici 20. storočia jedli predovšetkým to, čo si dopestovali, prípadne dochovali vo svojich domácnostiach.
Okrem zemiakov tvorila základ každodennej stravy kyslá kapusta. Každá rodina dbala na to, aby si ju pred zimou v dostatočnom množstvo natlačila do dreveného suda.
Najdôležitejším pokrmom pre dedinského človeka bol chlieb. V staršom období ho gazdiné piekli v každom dome v pekárskych peciach obvykle jedenkrát v týždni.
Mäso sa na stole objavovalo iba v nedeľu a vo sviatok. Len v niektorých bohatších rodinách ho jedávali aj vo štvrtok. Čerstvé mäso sa varilo výnimočne. Najviac sa jedávalo bravčové solené a údené z domácich zakáľačiek. Obľúbená bola aj jahňacina a baranina, ktorú si chovatelia oviec konzervovali na dlhší čas solením do súdka. Obyvatelia chovali sliepky, husi a kačky. Sliepka na polievku sa varila na svadbách a krstinách. Nosili ju aj chorému, prípadne ju kmotra doniesla šestonedieľke.
Druh a množstvo jedál sa odlišovali podľa príležitostí a ročného obdobia. V čase poľnohospodárskych prác hlavne muži jedávali sýte jedlá, najčastejšie halušky so slaninou. K senám ženy nosili aj obarky – vodu, v ktorej sa halušky varili, tá bola jedlom i nápojom. Pri kopaní zemiakov sa varila polievka s údeným mäsom.
Na raňajky sa jedával múčna kaša – ,,čier“ – so sladkým alebo s kyslým mliekom a so zemiakmi, niekde zapražená polievka. V majetnejších rodinách robili aj praženicu na slanine, jedli chlieb s maslom, pili čaj alebo žitnú kávu s mliekom.
Na obed sa varila sýta polievka zo strukovín, zemiakov alebo z kapusty či krúpov, tiež polievky so zeleninou alebo s hríbmi – ,,zamrvenky“. Varili sa i rôzne zemiakové a múčne jedlá. Keď otcovia rodín pracovali v blízkej píle alebo drevosklade v Liptovskom Hrádku, nosili im väčšie deti alebo aj samotné manželky obed v kanvičkách a iných nádobách. Inak si muži do roboty brali chlieb, slaninu, klobásu a čaj alebo čiernu kávu v plechovej fľaške.
Na večeru sa jedávali zemiaky s kyslým mliekom, kukuričianka alebo kuľaša.
Sviatky počas roka
Azda najviac sa v Liptovskej Porúbke tešili a pripravovali na Vianoce. Radovali sa predovšetkým z toho, že sa stretne celá rodina a spoločne prežijú jedinečné chvíle v roku.
Na prvý sviatok vianočný – Božie narodenie – ráno chodili muži a deti vinšovať po rodine a susedoch:
Vinšujem vám sviatky,
poviem vám vinš krátky,
že Ježiško je narodený.
A nebuďte zarmútení,
ale sa radujte, chválu prespevujte.
Dobrô ráno vinšujem!
Alebo:
Vinšujem vám sviatky
vo zdraví, vo šťastí,
v hojnom božskom požehnaní!
Posledný deň v roku – „na Starý rok“ – ľudia pripravovali podobné jedlo ako na Štedrý večer a rodina tiež spoločne večerala. Starší ľudia boli doma, mládež sa v dedine sánkovala a zabávala. Pred polnocou sa však všetci zhromaždili pred evanjelickým kostolom a vyšli schodíkmi až hore do kostolnej veže ku zvonom. O polnoci zaspievali pánu farárovi Rok nový zasa nám prišiel a potom sa chodilo spievať po domoch.
Ráno – už na Nový rok – sa muži a deti znova vybrali vinšovať. Všeobecne sa verilo, že nosia šťastie, a preto boli vítanými návštevníkmi domácností, ktorým sa prihovárali najčastejšie takto:
Vinšujem vám nový rok,
aby vám neodpadol z pece bok
a z kozuba rúra,
aby vám neostala dievka hrubá.
Alebo:
Vinšujem vám všetky vinše,
na môj dušu neviem inšie,
a vinšovať neprestanem,
pokiaľ dačo nedostanem.
Dobré ráno vinšujem!
Alebo:
Vinšujem vám mnoho rokov
a v nich šťastných mnoho krokov.
Hoc sa časy v nich aj zmenia,
žiadne smútky, len tešenia.
Daj vám všetko, čo potreba,
milostivý Pán Boh z neba!
Fašiangy boli poslednou príležitosťou na konzumovanie lepších jedál a na zábavu pred dlhým pôstom. Varilo sa údené bravčové mäso, piekli šišky a ľudia išli na zábavu do jednej z miestnych krčiem.
Na Veľký piatok ráno sa chodili dievčatá umývať na studničku pri obchode Vojtecha Vargu, aby boli zdravé a pekné. V ten deň sa držal prísny pôst. Jedli sa zemiaky s mliekom, kukuričianka, kuľaša, čier, rezance s makom alebo s tvarohom.
Vo Veľkonočnú nedeľu sa hrávalo divadlo a po ňom bola zábava.
Na Veľkonočný pondelok hneď zavčas rána sa začala v dedine oblievačka. Chlapci a mládenci podľa vekových skupín – vrstiev chodili z domu do domu a oblievali všetky dievčatá čerstvou vodou zo studní alebo z potoka. Každý si nosil zo sebou vlastný hrnček. Za kúpačku dostali pohostenie – koláče, maľované domáce varené vajíčka – a menší chlapci aj peniaze.
Rodinný život
V staršom období sa manželstvá uzatvárali v rámci dedinského spoločenstva. V ňom sa mládež poznala od detstva, spolu prežívala rôzne spoločenské udalosti a príležitosti na stretnutia i zábavu. Nebolo zvykom, aby sa rodina starala do výberu svojho syna či dcéry, manželstvá sa zväčša uzatvárali z lásky. Mladí ľudia si väčšinou sami vyberali životného partnera z približne rovnakého sociálneho a spoločenského prostredia. Ale boli aj výnimky.
Po určitom čase od svadby sa ženy v dedine zaujímali, či mladá dvojica nebude mať dieťatko. Pozorne sledovali tehotnú mladú ženu a podľa jej výzoru usudzovali, akého pohlavia bude dieťa. Všímali si tvár budúcej mamičky, tvar brucha a pod. Väčší záujem prejavovali o dievčatá „prespanky,“ ktorým sa narodili nemanželské deti. Také dievčatá verejne odsudzovali a zvaľovali celú vinu len na ne.
Kultúrny a spoločenský život
Aktívny kultúrny a spoločenský život v blízkom mestečku Liptovský Hrádok mal vplyv aj na Liptovskú Porúbku.
Svoju prvú divadelnú hru odohrali miestni ochotníci už v roku 1905. Odvtedy sa v obci pravidelne hrávali divadlá: Jánošík, Kamenný chodníček, Môj statočný valach a mnohé ďalšie. Nacvičovali ich ľudia rôznych profesií a účinkovali v nich dospelí ochotníci i školská mládež. Napríklad Mária Šupalová, Anna Krčulová, Anna Mäsiarová, Štefánia Trnovská, Michal Chomo, Štefan Tekeľ, Jozef Šupala, Adam Tekeľ. Dve až tri hry do roka nacvičil aj Július Tekeľ, ktorý pracoval ako robotník, ale mal veľké dramaturgické a režisérske nadanie. Viac inscenácií režírovali učitelia Pavol Šintaj, Adam Benko a Ján Kočtúch. Divadlá sa hrávali v krčme u Süsov alebo u Chomov, kde vo veľkej miestnosti bolo i javisko. Tu sa pravidelne konali zábavy, ktoré organizovali členovia dobrovoľného hasičského zboru. V lete bývali zábavy a majálesy v prírode, napríklad na kolese vo Vápenici alebo Pod Kukučkou.
Viac sa dočítate v pripravovanej knihe k 630. výročiu prvej písomnej zmienky o obci Liptovská Porúbka. Na príprave tejto kapitoly sa spomienkami na niekdajší život v Liptovskej Porúbke podieľali: Ján Kočtúch (1924), Ľudovít Krčula (1921), Oľga Krčulová, r. Janeková (1927), Blažena Semešová, r. Škrobková (1922), Elena Šupalová, r. Capková (1921), Ľudmila Trnovská, r. Olšáková (1910), Jozef Slosiar (1909 – 1991) a Peter Slosiar (1918 – 1995). Výsledkami prieskumu v teréne prispeli pracovníčky Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku: Anna Masárová, r. Kočtúchová, Anna Tekeľová, r. Lehotská, Alica Krčulová a Andrea Macková.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |